Životopis

 24.04.1939 v Spišskej Novej Vsi – 21.03.2004 v Bratislave

Jedinečná a už za života legendárna osobnosť našej kultúry a umenia, hlavne hudby a divadla. Narodil sa v Spišskej Novej Vsi 24. apríla 1939, ale študoval a pôsobil v Bratislave. Jeho detstvo,  mladosť i neskoršie cesty a pobyty úzko súviseli s prostredím, ľuďmi a životom historického mesta Stará Ľubovňa, do ktorého sa vždy rád vracal. Ján Melkovič, ako bytostne súčasný umelec druhej polovice 20. storočia a začiatku 21. storočia, poznal a citlivo vnímal práve kontrasty dávnych dejín mesta a jeho hradu so živou a dynamickou dobou našej moderny a postmoderny, s dobou, v ktorej aktívne a intenzívne žil a ktorú kvalitou svojej tvorby i diela spoluvytváral.

Ján Melkovič bol absolventom Konzervatória ( v roku 1962 ) v Bratislave, kde študoval kompozíciu a hru na flaute. Bol skladateľom a inštrumentalistom ( flauta, akordeón, husle, klavír ) a v rokoch 1963 – 69 redaktorom – dramaturgom Hlavnej redakcie zábavných programov vtedajšej Československej televízie, štúdio Bratislava.

Ako mimoriadne úspešný hudobný skladateľ spolupracoval v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch s poprednými textármi, režisérmi, orchestrami a interpretmi populárnej hudby. Je autorom hudby mnohých televíznych hier, muzikálov, rozprávkových seriálov, krátkych i celovečerných filmov a kabaretných programov, najmä dvojice Lasica - Satinský. Určitý čas spolupracoval aj s Divadlom na korze. Bol aj filmovým hercom.

Po roku 1968 sa Ján Melkovič ocitol v nemilosti vtedajšej štátnej moci. Od roku 1969 zostal v slobodnom povolaní a okrem iného v rokoch 1976 – 82 bol učiteľom hudby na ĽŠU / ZUŠ v Starej Ľubovni a v Holíči na Myjave. V roku 1970 stvárnil jednu z hlavných úloh v „trezorovom“ filme režiséra Juraja Jakubiska Dovidenia v pekle, priatelia.

Dominantnou zložkou tvorby Jána Melkoviča je jeho dlhoročná, tvorivá, systematická spolupráca so Stanislavom Štepkom a Radošinským naivným divadlom, ktorého stálym členom sa stal v roku 1983. Práve v tvorivom prostredí divadla Ján Melkovič naplno rozvinul svoj hudobný talent a svoj originálny, nezameniteľný skladateľský rukopis. Nezanedbateľná je aj jeho nevšedná a úspešná pedagogická práca s mladými hercami a spevákmi.

Súčasťou jeho tvorivej, polymúzickej osobnosti bol aj jeho vzťah k literatúre a k fotografii, ktorej sa venoval na cestách s RND po Slovensku, Čechách, Európe i celom svete. Mal aj hlboký vzťah k výtvarnému umeniu. Jeho sestra Eva Melkovičová ( nar. 1941 ) je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Jeho priateľmi boli mnohí slovenskí výtvarníci. Sám bol zberateľom ľudovej keramiky i súčasného umenia a jeho malý byt – štúdio – ateliér  na Bezručovej ul. č. 6 v Bratislave bol kvalitnou a kultivovanou  galériou.

Čaro a hodnotu osobnosti Jána Melkoviča spoluvytvárali harmónie i disharmónie v jeho búrlivom, bohémskom živote. Bola to tiež jeho až bizarná „človečina“ a jeho hravá, groteskná poetika múdreho komponistu i klauna, ktorý dobre poznal rub a líce svetlých i tienistých stránok ľudských životov a osudov. Vo svojom živote a vo svojej umeleckej tvorbe vyzdvihoval a niesol Ján Melkovič stále potrebné a účinné, ľudsky pozitívne kategórie dobra, pravdy, krásy, múdrosti i humoru. Hodnotou Jána Melkoviča bolo aj jeho ľudské srdce a citlivá „ človečina“ tak blízka poetike a filozofii Stanislava Štepku a Radošinského naivného divadla. Bohatstvom bol aj jeho ohromujúci polymúzický talent a spontánna kreativita. A bohatstvom pre nás by mal byť práve odkaz jeho diela a tvorby i života, ktorý sa začal  rozvíjať a rásť v jeho detských rokoch v malom mestečku Stará Ľubovňa v rámci budúcej veľkej osobnosti Jána Melkoviča.

Je autorom hudby v nasledujúcich celovečerných tituloch Radošinského naivného divadla:

Nevesta predaná Kubovi (spolu s Ferdinandom Havlíkom, 1984)

Pavilón B (1984)

O čo ide (1985)

Nebo, peklo, raj (1986)

Ženské oddelenie (1987)

Loď svet(1988)

Vygumuj a napíš(1989)

Pokoj domu tomuto(1990)

Kam na to chodíme(spolu s Jaroslavom Filipom, 1991)

Lás-ka-nie(1992)

Delostrelci na Mesiaci(1992)

Hostinec Grand(1993)

Dohoda možná(1994)

Malá srdcová príhoda(1994)

Štedrý divadelný večer(1994)

Materské znamienko(1995)

Kino Pokrok(1995)

Tata(1996)

Konečná stanica(1997)

Ako som vstúpil do seba(1998)

Včela v zime(1999)

Súpis dravcov(2000)

CHAPLYN(2000)

Návod na použitie(2001)

Ako sme sa hľadali(2003)

Kronika komika(2003)

Generál(2004)

Ján Melkovič vytvoril i rad pôsobivých hereckých kreácií v mnohých filmoch, napríklad vo filmoch Juraja Jakubiska, ale i na scéne RND :

Nevesta predaná Kubovi– Kubo

Pavilón B– Bandy

O čo ide– Skladateľ

Nebo, peklo, raj– Adam

Ženské oddelenie– Tibor

Loď svet– Klavirista Tumba

Vygumuj a napíš– Skladateľ Ján Petrovič

Pokoj domu tomuto– Cyril

Kam na to chodíme– Klavirista

Lás-ka-nie– Štefan Házy (Muž zo záhrobia)

Delostrelci na mesiaci– Ali

Dohoda možná– Ján

Malá srdcová príhoda– Klavirista

Štedrý divadelný večer– Kapelník

Materské znamienko– Harmonikár

Kino Pokrok– Klavirista, Rolinec

Konečná stanica– Bezdomovec

Ako som vstúpil do seba– Parazit, Cigán, harmonikár

CHAPLYN– Klavirista

Piesne Jána Melkoviča z repertoáru RND vyšli na platniach, audiokazetách i ako CD:

Listové tajomstvá(Opus 1986, LP – platňa)

Pesničky RND(Opus 1994, audiokazeta)

Dobrá správa( Opus 1995, CD)

Druhá dobrá správa(Agentúra RND v spolupráci so Slovenskou sporiteľňou 1999, CD)

Zlaté slovenské ručičky(Agentúra RND v spolupráci so Slovenskou sporiteľňou 2001, CD)

Texty jeho piesní vyšli i knižne pod názvom Pesničky Radošinského naivného divadla 1-3 (Opus, Bratislava 1987/1988) a je takisto autorom zošitového albumu detských skladieb pre flautu a klavír Čačky hračky (Opus Bratislava 1985), Čo je čo pre dve zobcové flauty a klavír (Opus Bratislava 1989), Valčík pre akordeón č. 2, 3, 4, 5; Pieseň č. 2 pre akordeón, autorom hudby pesničkového filmu Dobrá správa (1995) i DVD Kronika komika (2003) a autorom hudby hier, čo vyšli na LP a CD:

Pavilón B(Opus 1987)

Loď svet(Opus 1990)

Kúpeľná sezóna(PYRAMÍDA, Slovenský rozhlas 1995)

Otcovské znamienka alebo Sedem naivných hriechov ( Rádio Bratislava 1998)

Hudobný skladateľ Ján Melkovič sa radí medzi najvýraznejšie osobnosti nielen Radošinského naivného divadla, ale celej slovenskej hudobnej kultúry.

 

Povedali o ňom

Melkovičov život bol spojený a radošincami. A spolu s nimi rozdával radosť a smiech...

Všetci máme vymedzený čas pobytu na tejto zemi. Aj umelci ho majú, aby vykonali svoju prácu. Ak sa dielo darí, tak dokážu prerásť cez vymedzený čas. To, čo odoláva času, sú sny, láska, poznanie a vnútorná sloboda. A to sú kategórie, ktoré ťa, Janko, charakterizujú. Ony sa nekončia vo vymedzenom čase žitia, ale prelínajú sa ďalej, preberajú sa ako štafeta.

   Milý Janko, bol si nielen skvelým pesničkárom, ale mal si rád i to, čomu sa nepresne hovorí „vážna hudba“. Spomínam, ako si mi raz navrhol, aby cez prestávku radošinského predstavenia znela moja organová hudba. Bolo to zvláštne spojenie dvoch svetov, zdanlivo rozdielnych, ale rovnakých pred večnosťou... Nebo je vraj plné hudby, anjeli hrajú na harfách a predpokladám, že si už tam a chystáš malé dramaturgické zmeny. Dobrý vojak Švejk tvrdil feldkurátovi Katzovi, že v nebi dvadsaťštyri hodín znejú Brahmsove symfónie, a že sú na to sťažnosti. Predstavujem si ťa, ako otváraš prvé nebeské radošinské predstavenie...

                                                                                                                   Ilja Zeljenka

   Keď som na začiatku šesťdesiatych rokov počul prvé Melkovičove pesničky – to som vtedy začínal s naším divadlom - neveril som vlastným ušiam, ako niekto u nás v tom vtedajšom hudobnom suchopáre dokáže písať piesne plné originálnych melodických nápadov a svojského humoru, teda čosi u nás nevídané a také, o čo som sa v Radošine usiloval aj ja.

   Potom sme sa zoznámili a začala sa naša bezmála tridsaťročná viac ako partnerská spolupráca. Bývalý bohém a búrlivák, neskrotný recesista a vyhľadávaný spoločník, no aj nadmieru sčítaný, hudobne mimoriadne vzdelaný kolega Melkovič sa s nevídaným nasadením začal venovať skladateľskej, ale i hereckej tvorbe.

   Je autorom hudby k dvadsiatim siedmim hrám RND, skomponoval scénickú hudbu k mnohým filmom, televíznym inscenáciám, muzikálom, rozprávkam. Vynikajúca bola jeho pedagogická práca, a nielen na základných umeleckých školách, ale i na konzervatóriu, na VŠMU, a najmä v našom súbore, kde sa mu podarilo pripraviť na profesionálne účinkovanie veľa mladých, talentovaných ľudí.

   Mal dar zaujať, pretože Jána Melkoviča nebolo možno v skladateľskej, hereckej, ale i v ľudskej pôsobnosti a existencii – prehliadnuť, ale ani napodobniť, pretože on bol vlastne nenapodobniteľný. Mnohí ho napodobňovali ( a medzi nimi aj ja), no druhá podoba Melkoviča neexistovala, pretože Ján Melkovič bol iba jeden – originálny hudobný skladateľ, jedinečný herecký zjav a človek, ktorý si tak po svojom žil vo vlastnom, poetickom a humorom prežiarenom svete.

   Od roku 1983 bol členom nášho divadla, zahral vari dvetisíc predstavení, precestovali sme spolu tisíce kilometrov, ba dokonca som na motívy jeho búrlivého životného príbehu napísal k jeho vtedajšej päťdesiatke hru, v ktorej sa okrem hudby zaskvel aj ako výborný herec.

   Ján Melkovič prežil život naplno ako málokto, stretal v živote dobré i to menej dobré, tak, ako to chodí v životoch, ktoré sa iba nekonajú, ale naozaj žijú. Kolujú o ňom desiatky pravdivých i legendárnych historiek, pretože on sa na bohéma nehral – on ním bol. A bol skoro vždy vtedy a tam, kde sa niečo dialo a kde sa naplno žilo.

   Často som mu hovoril:

„Napíš o tom tvojom pestrom živote, nech to všetci majú z prvej ruky, napíš pamäti.“

   A on na to s typickým melkovičovským humorom:

„Prvá veta v mojich pamätiach by bola takáto – ja sa na nič nepamätám...“

   Ale my si Jána Melkoviča pamätať budeme – a riadne dlho. A nielen preto, že zostáva natrvalo medzi nami vo svojich melódiách, v hrách RND a v našej pamäti, ale najmä preto, lebo jeho ľudský, no najmä umelecký odkaz by mal natrvalo zostať v pamäti nášho národa...

   Často sme spolu snívali a plánovali, dokonca ešte aj pred pár dňami v nemocnici. Nikdy sme si však spolu nevypili pohár vína. Ako keby som sa ťa, Janko, ja hanbil pozvať a ako keby si sa ty predo mnou (a pred nami) hanbil piť. A tak som si aspoň symbolicky chcel dnes s tebou pripiť na to nádejnejšie okolo nás – teda na život, ktorý si nás učil naplno  žiť, a to vždy s úsmevom a s pesničkou na perách.

   A tak, Janko, vďaka za ten krásny návod – na žitie.

                                                                                                    Stanislav Štepka

 

Napísali o jeho hudbe

*          Pavilón B je neľútostným záznamom, porovnávacím obzorom reálneho a intímneho,

verejného a súkromného v nás... Hudba Jána Melkoviča podfarbuje a súčasne kontrapunkticky pointuje významy. Melkovičove skladateľské a interpretačné kvality inscenáciu výrazne posúvajú k úplnejšiemu, funkčne využitému a účinnému tvaru.

(Zuzana Bakošová – Hlavenková, Nové slovo, č. 49,1984)

*          Tieto partie hry (O čo ide – pozn. red.) sa stali za výrazného prispenia skladateľa Jána Melkoviča, textára Stanislava Štepku a speváckeho tria (Michalidesová, Hoffmannová, Mišenčíková) integrálnou, razantne vtipnou súčasťou jednej z najinvenčnejších inscenácií RND.

(Vr, Večerník, 19. 9. 1985)

*            V inscenácii O čo ide má neobyčajne dôležitú rolu hudba Jána Melkoviča. Tvorí v autorskej i prednesovej rovine paralely k témam jednotlivých postáv, situácií, príbehov a čistou i premyslenou rečou hudby vypovedá o prízemnej životnej filozofii Štepkových hrdinov týchto dní...

( Vladimír Štefko, Nové slovo – Nedeľa, č. 42, 1985)

*            Pesničky Jána Melkoviča na Štepkove texty sú výborné. Vulkanológovia, doteraz skúmajúci iba Cimrmana, mali by svoju pozornosť obrátiť aj na Štepku a Melkoviča. Čo všetko chrlia tieto naše slovenské vulkány? Štepka hry, texty k piesňam, slovný humor, absurdity i smutno-nežnú poéziu, pritom je skvelý herec, ba aj spevák kantát, tenor všetkého diania. Melkovič chrlí hudbu, pesničky, hrá na klavíri, harmonike, flaute. Niekto by mohol oponovať: Ľahko im je tvoriť, keď majú talent ; oveľa ťažšie je tvoriť bez talentu! Súhlasím. Sú nedokončené symfónie (lebo autor zomrel), a sú aj také nedokončené, keď autor nevie ako ďalej. Sú prípady v histórii, keď autor nesmie ísť ďalej...

(Ilja Zeljenka, Pesničky v RND, Bulletin, č. 11, 1989)

*            V inscenácii Ako som vstúpil do seba cez choreografiu Evy Popotrandovskej sa aktivizuje aj výrazne pohybová zložka, vstupuje do javiskovej výpovede. Hudbou Jána Melkoviča preteká, ale aj naplno vyznieva Štepkova poézia.

( Božena Čahojová, RND REVUE, č. 7, 1999)

*          Tvrdiť, že J. Nvota na režijnom poste rozumie Štepkovi a jeho súboru, by bolo nosením dreva do lesa. Dokázal to veľakrát. No v tomto prípade (Súpis dravcov – pozn. red.) treba oceniť jeho zmysel pre rytmus a tempo inscenácie, jej kompaktnosť a podiel na plasticide hereckých výkonov. Melkovičova hudba (tentoraz bez prítomnosti autora na javisku) je priliehavá, zvučná, aj keď distingovanejšie prítomná ako po iné razy. Aj ona má zásluhu na súdržnosti inscenácie.

( Vladimír Štefko, RND REVUE, č. 8, 2000)

*            V jednoduchosti je krása. Radošinci sa tejto starej múdrosti držia už roky a vedia prečo. Jednoduchosť totiž neznamená, že je niečo obyčajné, nezaujímavé či fádne. Naopak. V hre Generál, ktorá mala premiéru počas víkendu, hýria radošinci nápadmi. Môže za to Stanislav Štepka, ktorý opäť napísal skvelú hru, Ján Melkovič, ktorý znova zložil milé pesničky, Fero Lipták, ktorý navrhol šikovnú scénu, a najmä Milan Rastislav Štefánik, okolo ktorého sa to všetko krúti. Narodil sa, vyštudoval, zmúdrel, získal si uznanie, bojoval, miloval, bol to Slovák a... neodnárodnil sa! Ideálny námet na inscenáciu, Postava M. R. Štefánika nie je v podaní radošincov látka z učebnice dejepisu, ktorú si žiaci neobľúbia, ale človek – smrteľník, ktorého si diváci obľúbia. 

( Anita Ráczová, Národná obroda, č. 58, 2004)